Nemala som rada strednú školu, pretože kráľovná plesu mi robila zo života peklo – 12 rokov po maturite sa so mnou spojila na Tinderi a vôbec netušila, kto som

Zavolal som Marcusovi skôr, než som to stihol príliš premyslieť.

„Neuvidíš, kto sa práve so mnou spojil.“

„Prosím, povedz, že je to tvoja bývalá.“

„Horšie. Madison. Z nášho mesta.“

Na linke nastalo ticho.

„Madison, kráľovná plesu? Tá, ktorej meno si kedysi vyslovoval ako nadávku?“

„Tá istá.“

„Čo z toho vlastne chceš mať?“

„Daniel,“ povedal pomaly, „povedz mi, že si potiahol doľava.“

„Potiahol som doprava.“

„Prečo?“

Oprel som sa o kuchynskú linku. Pravda bola taká, že som to sám celkom nevedel.

„Asi zvedavosť.“

„Zvedavosť zabila mačku, brat. Čo z toho vlastne chceš mať?“

„Neviem. Možno nič. Možno len chcem vidieť jej tvár, keď jej dôjde, kto som.“

Pozrel som sa do okna, na vlastný odraz rozliaty cez svetlá mesta.

Marcus si vydýchol. „To znie veľmi ako pomsta prezlečená do bundy zvedavosti.“

„Možno aj je.“

„Pozri, desať rokov si si budoval život, s ktorým ona nemá nič spoločné. Naozaj si si istý, že ju chceš doň znovu pustiť, hoci len na jeden večer?“

Pozrel som sa do okna, na vlastný odraz rozliaty cez svetlá mesta. „Ona nevie, že som to ja, Marcus. Prvýkrát môžem rozhodnúť, ako sa ten príbeh skončí.“

„A ktorá verzia teba ho príde dopísať?“

Myslel som na chlapca, ktorý jedával obed v knižnici.

To zasiahlo hlbšie, než som chcel priznať. Povedal som mu, že si to premyslím, a zložil som.

Jej ďalšia správa už čakala: „Nechceš v piatok zájsť na drink? Na Elm je jeden vínny bar, ktorý milujem.“

Palec sa mi vznášal nad obrazovkou. Myslel som na chlapca, ktorý jedával obed v knižnici. Myslel som na muža, ktorý ho naučil prestať sa ospravedlňovať za to, že existuje.

„Piatok mi vyhovuje,“ napísal som.

---

Piatok prišiel rýchlejšie, než som čakal. Stál som pred zrkadlom v kúpeľni, viazal si kravatu a skúmal muža, ktorý sa na mňa pozeral späť. Širšie plecia. Pokojnejšie oči. Čeľusť, ktorá už necukala pred vlastným odrazom.

Chlapec, ktorého si pamätala, už neexistoval.

Ledva som v ňom spoznával toho chalana, ktorého Madison kedysi trápila. O to predsa išlo, pripomenul som si. O to išlo vždy.

Ešte raz som si narovnal golier. Chlapec, ktorého si pamätala, už neexistoval. Otázkou bolo, ktorá moja verzia práve vojde do toho vínneho baru a ktorá z neho vyjde späť.

Vínny bar bol teplejší, než som očakával, tlmené svetlá sa zachytávali na okraji Madisoninho pohára, keď sa ku mne nakláňala, akoby sme boli starí priatelia. Keď som hovoril, naklonila hlavu.

Pamätala si názov projektu, ktorý som spomenul v našom chate po tom, čo sme sa dohodli na stretnutí.

„Vieš,“ povedala a zastrčila si vlasy za ucho, „mám pocit, akoby som ťa poznala odjakživa.“

Takmer som sa úprimne usmial. Takmer.

Jej hlas sa preladil do toho jasného, predvádzavého tónu, ktorý som si pamätal zo školských chodieb.

„To je zaujímavé,“ povedal som. „Väčšine ľudí chvíľu trvá, kým si ku mne nájdu cestu.“

„Mne nie. Ja viem dobre odhadnúť ľudí.“

Nechal som tú vetu visieť vo vzduchu bez odpovede.

„Aká bola pre teba stredná?“ spýtal som sa. „Tam u vás doma.“

Jej hlas sa preladil do toho jasného, predvádzavého tónu, ktorý som si pamätal zo školských chodieb. Spustila príbeh o svojej starej partii, tej, ktorú som až príliš dobre poznal.

„Bože, ty by si sa smial,“ povedala. „Bol tam taký obrovský čudný chalan, čo sa stále motal okolo nás. Proste bolestivo trápny.“

Rozosmiala sa, potešená tým, že som sa opýtal, a vymenovala dve prezývky.

Prsty mi stuhli okolo stopky pohára.

„S kamoškami sme mu vymýšľali prezývky,“ pokračovala. „Len aby sme sa zabavili. Škola bola taká nudná, chápeš?“

„Prezývky,“ zopakoval som.

„Áno. Drsné. Asi by som ich ani nemala hovoriť nahlas.“

„Skús.“

Rozosmiala sa, potešená tým, že som sa opýtal, a vymenovala dve prezývky. Poznal som obe. Obe som počul, šepkané za mojím chrbtom na chémii, kričané cez jedáleň, raz načmárané na skrinke.

Napila sa vína, spokojná sama so sebou.

„To preňho muselo byť dosť kruté,“ povedal som pokojne.

„Ale prosím ťa. Určite ešte stále býva v maminej pivnici.“ Napila sa vína, spokojná sama so sebou.

Dal som jej ešte jednu šancu.

Spýtal som sa, či ju niekedy zaujímalo, čo sa s ním stalo. Či niekedy premýšľala, že tie vtipy mohli zasiahnuť hlbšie, než mala v úmysle.

„Úprimne?“ Pokrčila plecami. „Deti sú deti. Potreboval trochu stvrdnúť.“

Čašníčka prešla okolo a doliala nám vodu. Venovala mi malý, láskavý úsmev, ktorý s ničím nesúvisel, a nejakým spôsobom ma upokojil viac než víno.

Pomaly som položil pohár.

Madison sa znovu naklonila dopredu. „Každopádne. Dosť bolo dávnej histórie. Povedz mi viac o svojej firme. Mimochodom, čítala som ten článok v časopise. Veľmi pôsobivé.“

Pomaly som položil pohár.

„Ten článok v časopise,“ povedal som.

„Mhm. Vlastne tak som, no…“ Zasmiala sa, rozpačito, no nacvičene. „Dobre, priznanie. Keď si v našom chate spomenul názov firmy, vyhľadala som si ju. Našla som ten článok. Už dlho sa snažím dostať do toho odvetvia. Myslela som si, že by sme sa možno mohli porozprávať.“